Dielo je upravenou verziou jednej časti Kieolowského mimoriadneho televízneho cyklu Dekalóg (ktorého samostatné a predsa zvláštne spojené príbehy sú o. i. o tušení vyšších princípov, o tom, že človek nemusí byť veriacim na to, aby v sebe niesol túžbu po Zákone, Poriadku, Absolútne, Bohu, lebo bez vedomia akéhosi metafyzického kontextu, pocitu zodpovednosti za vlastný osud aj za osud sveta, sa stáva ľudský život tragickým nedorozumením). Film je konfrontáciou dvoch koncepcií lásky: zmyselnej a sebaobetujúcej. 19-ročná sirota Tomek pozoruje ďalekohľadom z okna svojej izby 35-ročnú Magdu, do ktorej je zamilovaný. Žena, redukujúca lásku na sex, ho hlboko raní, takže sa pokúsi o samovraždu. Prebudená Magda začne vnímať svet inými očami. Jemne a diskrétne stvárnená téma má príchuť horkosti, prameniacej z nemožnosti naplniť lásky, ktoré si želáme, a ktoré sa míňajú. Film vyzýva nespôsobovať bolesť či dokonca tragédiu nešetrnosťou k druhým. Intímne interiéry sú pozoruhodne nasvietené, hudba vynikajúco podfarbuje atmosféru, všetky sekvencie sú dokonale prepracované. Rafinovane vyrozprávaný dej vytvára z jemného pradiva chvejivú skutočnosť, blízku sneniu v bdelom stave. Pozorovateľ si tu z neúplných informácií zostavuje vlastnú skutočnosť, ktorá ho uspokojuje (v záverečnej scéne sa Magda pozerá do svojej izby Tomkovým ďalekohľadom a v zvoľnenom tempe sa opakuje pohľad na jej zúfalý osamelý plač doslova nad rozliatym mliekom, zrazu sa však objavuje Tomek, aby ju pohladil...).